Prikázali mu skontrolovať dedinu. Prezrieť každý dom, každé miesto, obrátiť každú mŕtvolu, či neostal ešte niekto nažive. Boli to už hodiny, čo odviezli všetkých zranených a ostatní sa odviezli do tábora. Ostal tam len on. Musel - buď bude plniť rozkazy alebo ho zabijú, to povedali všetkým hneď na začiatku, keď ich nútene odviezli od ich rodín a museli bojovať. On však nechcel zabíjať. Nechcel sa pozerať na mŕtvoly požierané muchami, nechcel počuť tie výkriky hrôzy. Nenávidel zbrane strieľajúce na nevinných. Za tri mesiace vo vojne vystrelil asi len 5 krát - tri rany do vzduchu. Nechcel tam byť ale musel - musel brániť svoj národ. Ale pred kým? Čo im spravili tí druhí?
Už prezrel skoro celú dedinu, nikto tam neostal živý. Až pri konci, keď už sa chcel obrátiť a ísť do tábora, sa pred ním zrazu objavil človek. Muž - mladý chlapec ako on, ale nepriateľ.
Jeden na jedného. Dieťa proti dieťaťu. Nevediac samostatne premýšľať, nevediac komunikovať, s hlavami plnými nezmyselných rozkazov. Zbraň proti zbrani. Jeden musel vystreliť. Musel? Aj tak vystrelil - zo strachu, že ten druhý zabije jeho. Doma má predsa rodinu, rodičov, ktorí sa o neho boja, malú sestričku, ktorú by mal ochraňovať a starať sa o ňu. Bol len 14-ročný chlapec, nevediaci čo to všetko okolo znamená.
Dedina sa opäť ponorila do ticha. Slnko začalo klesať za kopce, stmievalo sa. On sa nemohol ani pohnúť, s pohľadom stále upretým na mŕtveho chlapca.
„Ja som zabil...ja som zabil...." opakoval dokola. Potom pozrel na svoju napriahnutú ruku, v ktorej držal zbraň. Hľadel na tú kovovú vec s hnusom, odporom. Nechápal, kto mohol niečo také stvoriť. Odhodil zbraň preč a kľakol si k chlapcovi.
„Chalan ako ja..."
Nemohol uveriť čo sa tam stalo. Už polroka bojoval, ale ešte nezabil. Pol roka sledoval ako sa navzájom ľudia zabíjajú, ale on ešte po nikom nevystrelil. A zrazu pozeral na mŕtvolu. Na mŕtveho chlapca, za ktorého smrť mohol on. Stal sa vrahom.
Dlhú chvíľu sedel pri chlapcovi na zemi, až jeho pohľad upútal kožený obal pod chlapcovým kabátom. Opatrne ho otočil a puzdro vytiahol. Bolo o niečo väčšie ako škatuľka cigariet a omnoho hrubšie. Pozrel na chlapca a rukou mu zavrel oči.
„Je mi to ľúto. Len chcem vedieť kto si..."
Sadol si na zem a puzdro otvoril. Vypadli odtiaľ malé fotografie a kôpka popísaných papierov. Na fotkách boli rôzny ľudia, ale väčšinou veľmi pekná žena s ryšavými vlasmi. Zahľadel sa na tvár mŕtveho a porovnal ju s tvárou ženy na obrázku. „Tvoja mama, hm?"
Fotografie schoval späť do puzdra. Svoju pozornosť zameral na papiere. Bolo to niečo ako denník - na každej strane bol dátum a niekoľko viet písaných drobným písmom.
„...a ja som nemohol vystreliť, veď oni sú chalani ako ja. Mali by sme sa radšej hrať futbal a nie strieľať po sebe. Nenávidím tých ľudí, kvôli ktorým je táto vojna. Len preto, že oni majú problém, sa musíme zabíjať MY! Mami, ja nikoho nezabijem, neboj sa. Ja prosto nemôžem. Zo mňa vraha neurobia! Radšej vystrelím do vzduchu. To pomáha - už párkrát sa zľakli a utiekli. Dnes som to skúsil. Chýbaš mi mami, ľúbim ťa, Tvoj M."
„M...prepáč...oni...zo mňa vraha spravili...a ja ani neviem prečo..." chlapcove slzy zmáčali list a slová sa zmenili v rozmazané šmuhy.