Dominika Štefancová
Návštevník
Unavená s polozatvorenými očami som sa snažila vopchať kľúč do zámky. Po treťom pokuse zapadol, otvorila som dvere a ostala stáť ako skamenená.
“Píšu ze stejného dủvodu, z kterého dýchám - protože kdybych to nedělal, tak umřu.“ (Isaac Asimov)“If you want to change the world, pick up your pen and write.“ (Martin Luther)očarená prírodou a všetkým, čo sa nedá vidieť na prvý pohľad, hľadajúca šťastie, žijúca vo svete fantázie a snov Zoznam autorových rubrík: Poviedky, Nature, Z môjho života
Unavená s polozatvorenými očami som sa snažila vopchať kľúč do zámky. Po treťom pokuse zapadol, otvorila som dvere a ostala stáť ako skamenená.
Výstrel prerušil mŕtvolné ticho v dedine. A len jediný živý človek tam ostal stáť - vystrašený chlapec, držiac zbraň v trasúcej sa ruke. Mladý muž - snáď tiež ešte len dieťa - sa zosunul k zemi s guľkou v hlave.
„Zlatko, ja nemôžem za to, že ty nemáš večer čo robiť...už som ti povedal včera, nájdi si nejakú zábavu, aby si sa trocha zamestnala." A tak som si nejakú zábavu našla.
Sedela som na lavičke a sledovala tmu. Bola všade okolo mňa. Vpíjala sa mi do očí, do pokožky. Sedela som ponorená v tme a čakala. Čakala, kým príde on.
Už pol roka som nič nenapísala. Žiadnu krátku poviedku či báseň. Ani jednu vetu. Moja rieka fantázie akoby tiekla niekam preč - preč odo mňa. Akoby si múzy polámali všetky nohy a nemohli ma kopnúť.
Uprostred noci som sa posadila na posteli. Zobudil ma zvuk, ktorý som nepoznala. Nie, určite som ho už niekde počula. Ale kde? Možno nám ho púšťali v škole.
Už niekoľko dní som na to čakala. Nemohla som spávať, nemohla som jesť, nemohla som dýchať. Nemalo to žiadny zmysel, keď som si predstavila, čo ma čaká. Mohla som to mať už za sebou, ale preložili to. Tri hodiny pred tým som sedela na mieste popravy, a čakala na svoju smrť.