Zvuk prichádzal spoza zatvoreného okna. „Poď ku mne...pozri sa von..." volal ma. Vstala som, odostrela závesy a ručne otvorila okno. Naklonila som sa von a plnými dúškami som vdychovala svieži jarný vzduch.
Vtedy som zbadala zdroj zvuku. Sedel na blízkom strome a pozeral na mňa. Vedela som, že je to nejaký vták. Na internete je veľa ich obrázkov. Tento vtáčik bol ale veľmi malý a farebný. Čo by to mohlo byť? Žeby sova? Tie v noci predsa nespia, nie? Nevedela som to naisto, pretože v škole sa o vtákoch už neučí.
Zrazu zafúkal vietor a mykol okenným rámom. Silno ma udrel do hlavy. Pomaly sa mi zahmlievalo pred očami a padala som do tmy.
Vtom som sa prudko posadila na posteli a pozerala do pomaly miznúcej tmy. Svitalo. Zamračila som sa a snažila sa do detailov spomenúť si, čo sa mi snívalo. „Bol to vôbec sen? Bolo to také živé...a ten vták...ten zvuk...či skôr spev..." rozmýšľala som nahlas.
„A všade naokolo boli krásne hory, vysoké a zelené stromy, farebné kvety a rôzne malé živočíchy. Bolo to prekrásne..."
Zahľadela som sa na zatvorené okno. Priala som si, aby to nebol sen, aby ten vtáčik priletel a sadol si vonku na konár.
Musela som sa ísť presvedčiť. Kým som vstávala z postele, ľavou rukou som na stolíku nahmatala vypínač a šťukla. Závesy sa pomaly odostreli a okno sa otváralo.
Zavrela som oči a poslepiačky kráčala k už otvorenému oknu. Chytila som sa okna, zhlboka sa nadýchla, otvorila oči a...sklamane vzdychla: „Tak predsa to bol len sen."
Vonku bolo všetko po starom. Vysoké železné budovy tesne jedna vedľa druhej, na každom centimetri vo vzduchu oválne bezzvukové prepravné prostriedky, žiadne zvieratá a ani žiadny môj vtáčik.
Pomaly svitalo a slnko vychádzalo. Zahľadela som sa na drobnú oranžovú bodku. Už to nebolo to slnko čo kedysi. Bola to len malá vyhasínajúca hviezdička. Preto veľa živočíchov vymrelo, a tiež ľudia dopomohli k zničeniu tak živočíchov, ako aj rastlín. Stromy boli už len na holografických obrazoch v múzeách, a sviežeho vzduchu ste sa mohli nadýchať len z klimatizácie. Prepravné prostriedky síce vzduch už neznečisťovali, ale továrne fungujú už tisícročia. Tie úplne zničili aj rastlinstvo, takže vonku nemôžete ísť bez kyslíkovej masky. V továrňach, kde sa vyrába vzduch, síce rastliny pestujú, ale rastlinám spred stoviek rokov sa podobajú už len genetickými predpokladmi. Kyslík z tých rastlín potom preháňajú cez množstvo prístrojov a potom von do celého mesta, do každej jednej budovy.
Ale ten vzduch je nasiaknutý arómami z kovových prístrojov a pripadá mi umelý. Už to nie je to, čo kedysi, keď bol kyslík čisto prírodný.
Nepáči sa mi terajší svet. Chcela by som žiť vtedy, keď aj ten malý vtáčik. Vtedy, keď bola nejaká príroda, po Zemi chodilo množstvo zvierat a ľudí, všetko bolo zelené a svieži vzduch bol všade naokolo. „Kiežby ľudia tak nezničili Zem!" skríkla som nahnevane na preplnenú ulicu.